Milovať a vážiť si prírodu a zvieratá mi vštepila moja mama- učiteľka  zoológie, botaniky, biológie a geografie. Matne si spomínam na malého bieleho psíka – Pufinku, ktorého sme mali, keď som bola ešte malá. Nemohla som naňho zabudnúť. Znovu som túžila po zvieratku. Moji rodičia to iste mysleli dobre, ked mi vysvetlili, že zvieratko by  v malom mestskom byte nebolo štastné. Zato som ale moje prázdniny mohla stráviť pri našej rodine na dedine, (kde moje prvé kroky na uvítanie viedli rovno  do maštale), alebo na našej chate v horách, kde som si mohla zobrať so sebou  na opatrovanie zvieratká od našich známych. Zase doma, v meste, som sa vedela rodičom vždy postarať o nezabudnuteľné zážitky. Každé choré, opustené, alebo hladné zvieratko, ktoré som našla na ulici som doniesla domov opatriť. Psy, mačky, ježko, korytnačka, myši, vtáčiky, dokonca 2 sliepky strávili u nás  týždeň vo vani v kúpelni. Chcela som byť čo najskôr dospelá, aby som mohla chovať vlastné zvieratá. 

   S podporou môjho manžela sa mi tento detský sen nakoniec splnil. Náš domov je v Südburgenland, medzi mestami Oberwart (kde sa každoročne koná medzinarodná výstava psov) a Güssing. Je to juhovýchodná časť Rakúska nedaleko maďarskej hranice. Náš dom sme si nevybrali len pre seba, ale hľadali sme ho predovšetkým pre naše zvieratá. 2 HA nádhernej záhrady pri starom mlyne, k tomu niekoľko maštalí  - ideálne pre môj chov v najslnečnejšej oblasti Rakúska. Spolu s nami sa prestahovali naše 4 biele špice, (ktoré medzičasom už snívajú svoj večný sen v našej záhrade), rôzne rasy sliepok, kučeravý husi a králiky. Počas nasledujúcich rokov sa naša rodina rozrástla. V roku 2003 pribudli mačky, 2005 sa nasťahovali prvé biele Barokové somáriky, 2006 Walizske čiernokrké kozy a 2009 prvý Velký biely nemecký špic.

   Teraz žijem v prírode, spolu s prírodou a pre moje zvieratá, ktorým venujem všetok môj čas.

Ako som prišla ku špicovi

Keď som už ako dospelá dostala môj prvý byt na Slovensku (ja som Slovenka), moja prvá myšlienka bola – teraz môzem konečne mať svoje vlastné zvieratko. Pretože môj byt bol ale malý, rozhodla som sa pre mačku.  Vo vtedajších časoch bolo relatívne ťažké nájsť seriózneho chovateľa. Nakoniec sa to podarilo a moja perzská mačička – Fatima, s rodokmeňom, prišla z Čiech. Žiaľ, po niekolkých rokoch som sa musela mojho chovu vzdať, pretože som ochorela (nie od mačky) a veľmi dlhý čas som strávila v nemocnici.

    Potom sa opät vrátil jednostranný mestská život. Polovičny život, pretože bez zvierat, to nie som ja. Potom sa ale niečo stalo. Oslavovala som narodeniny. (vtedy som ešte oslavovala, ale od určitého veku  už na to nevidím dôvod) Večer sa vrátil moj vtedajší priateľ zo služobnej cesty a v ruke – malé biele chlpaté klbko – fenka  stredného špica – moja Peggy. Láska na prvý pohľad. Zrazu sa všetko zmenilo., znova sa mi vrátil život. Chytro som sa uzdravila a ani veľkosť bytu už nehrala žiadnu rolu. Stali sme sa nerozlučnými priateľmi. Peggy bola pes s takým citom a charakterom, aký som si ani vysnívať nemohla. Stačilo sa nám len na seba pozrieť a obe sme vedeli, čo by si ten druhý  práve želal. Bola veľmi inteligentná, všetko sa bez námahy naučila, bola hravá, veselá a verná. Vodítko sme skoro vôbec nemuseli používať, pretože sa odo mňa  skoro vôbec nepohla.

   Peggy prežila so mnou dobré aj zlé časy, presťahovala sa so mnou do Rakúska, bola na mojej svadbe a porodila nám 4 šteniatka – Pufi, Putzi Pampi a Punty. Otcom bol veľký špic zo Slovenska. S čím som ale nerátala, nemohla som sa s mojími prvými šteniatkami rozlúčiť. Keďže sme už ale mali dom so záhradou a ja ešte k tomu manžela, ktorý ma dokáže pochopiť a takisto ľúbi zvieratká, on rozhodol, že si šteniatka ponecháme. Keďže ale dvaja psíkovia – Putzi a Punty neustále bojovali o prvenstvo, v troch mesiacoch sme sa rozhodli , že jednému z nich najdeme novú rodinu. Tá milá pani sa rozhodla pre toho najmenšieho – Puntyho. Ja som vlastne  chcela len mojej Peggy dopriať, že by sa stala aspon raz  mamou. Bola – a ešte aká. Svoje malé naučila všetko, čo už sama ovládala. S mojou pomocou sa táto nezbedná banda naučila naslovo poslúchať. Prechádzky so štyrmi bielymi kožúškami  boli vždy pastvou pre oči. Od ďalšieho Peggynho vrhu som už radšej ale upustila, pretože som si stále nebola istá, či by som nasledovnú rozlúčku so šteniatkami preniesla cez srdce. Napriek tomu som ale Peggy nedala trápiť sterilizáciou a pri hárani som na ňu dávala pozor. Peggy, ako typický špic nebola nikdy chorá. Rozlúčila sa s nami keď mala 15 rokov. Jej dcéra Pufinka zomrela žiaľ ešte pred ňou, ako 9 ročná na zlyhanie obličiek a neskôr potom obaja chlapci Pampi a Putzi vo veku 12 rokov. Všetci spia teraz večne v našej záhrade. Každý, kto svoje zvieratko skutočne ľúbi, vie, že táto bolesť a smútok sa nedá popísať.

Dom  bol zrazu prázdny, naše ruky márne hľadali pod stolom mäkke kožúšky na hladkanie, nikto nehlásil ,,votrelca,,. Ja som potrebovala odstup času, manžel ale nemohol bez. Zacčali sme teda hľadať pekného bieleho psa, ani veľkého, ale ani malého, prítulného a mäkkučkého, ktorý napriek tomu nepotrebuje osobitú starostlivosť o srsť, inteligentného a učenlivého, ktorý je upnutý na ľudi veľmi verný, ktorý neuteká z domu, nevlastní ,,poľovnícky lístok,, a napriek tomu postráži dom a záhradu, ktorý nepohryzie, ale napriek tomu nedonesie votrelcovi domáce papuče, ktorý je prítulný a hravý, s ktorým môžete niečo podniknúť, ale napriek tomu musí vedieť zostať aj niekoľko hodín sám, ktorý nie je prešľachtený, zásadne zdravý a dožije sa vyššieho veku. Ach, a kedže to má byť pes, z času na čas musí vediet aj brechať, lebo v našej rodine má tiež právo na slovo.  A predstavte si, takéhoto psa sme skutočne našli!  Veľkého špica.

Samozrejmé, že bolo od začiatku jasná J, že hľadáme špica, pretože raz špic – navždy špic. Tentokrát sme sa ale rozhodli pre veľkého špica, pretože naša záhrada na stráženie je teraz relatívne veľká.

   Hľadanie bolo všetko iné, len nie jednoduché a to z toho dôvodu, že veľký špic už skoro vymrel a tým sa zaradil medzi ohrozené druhy zvierat. Ani na Slovensku, ani v Rakúsku  nieto toho času chovateľa tejto špicej varianty, v Europe ich je len veľmi málo. Tento  báječný pes sa stal v našej modernej, konzumačnej a rozhadzovačnej dobe a spoločnosti odrazu ,,nemoderným,,. K tomu ešte musí bojovať s predsudkami, ktoré pochadzajú z čias, keď bol pes ešte drzaný vo dvore na reťazi. (Žiaľ, u niektorých majiteľov tento spôsob pretrváva  doteraz.) Špic bol vtedy najrozšírenejší pes. Pretože na každom gazdovstve sa chovali domáce zvieratá a špic nemá polovný inštinkt. Nikto sa s týmto na ľudí viazaným psom nezaoberal, mal len strážiť. A tak vznikla mylná fáma, že špic nevie nič iné, iba brechať.

  Ale naspäť, k našemu hľadaniu. Moje naivné predstavy, že špicov je veľa a teda nebude problém nájsť aj nejakého veľkého, pobledli ako moje oči po niekolkomesačnom hľadaní, keď som dni a noci strávila za počítačom. Vďaka psovi som sa dokonca naučila obsluhovať počítač, čo som dovtedy striktne odmietala. Na Slovensku som síce špice našla, ale väčšinou to boli psíkovia od tzv. Rozmnožovateľov a okrem toho nebol medzi nimi žiaden veľký špic. Spásonosná myšlienka prišla so svetovou výstavou psov, ktorá sa v roku 2009 konala práve v mojej rodnej vlasti. Dohovorila som si stretnutie s jednou chovateľkou, ktorá síce v tom čase šteniatka nemala, ale vedela, kde sa práve  narodili. Mali sme štastie, šteniatka ešte neboli rezervované a 3 mesiace neskôr sme cestovali 1.200 km do Holandska, aby sme si priviezli našu Rosu.